Hora javorová

Pri počutí názvu knihy mi zišli na um verše známej balady Išli hudci horou, horou javorovou. Vlastne aj tí hudci prišli, boli to Furcoňovci z Matiašoviec (ľudová kapela), aby spríjemnili úžasné podujatie, uvedenie do života knihy Milana Budzáka. Horúce sobotné popoludnie  a príjemné priestory motorestu v Reľove – Hágoch vítali ľudí, ako hovorí Milan Budzák: „Všetkých, koho mám rád a všetci, ktorí mohli prísť.“  Bola to náhoda alebo zámer, že knihu autor uvádzal do života v deň svojich narodenín?

Náš hostiteľ a oslávenec Milan Budzák, goral ako repa, sčítaný pán, ktorý má históriu Jezerska a celého Zamaguria v malíčku, je absolventom Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, členom Spišského dejepisného spolku v Levoči. Písať začal ako 65-ročný, po tom, čo sa dozvedel o smrti jeho obľúbeného básnika Milana Rúfusa. Dnes má na svojom konte viac ako 10 kníh poézie a monografiu o rodnej dedine. Svoje námety čerpá hlavne z rodného Zamaguria. Je veľmi skromný, považuje sa za amatéra, ale to, že sa 26. januára 2018 stal 716. členom Spolku slovenských spisovateľov, svedčí o inom. Za svoju tvorbu sa mu dostalo ocenenia od významných ľudí, ako je pán profesor  Karol Kapeller, prof. Rybak, prof. Šimončič, Ing. Márian Tkáč, ale hlavne od ľudí, ktorí jeho básne, poviedky a fejtóny čítajú. Svojou tvorbou prispieva aj do časopisu Život, ktorý vydáva Spolok Slovákov v Poľsku, do časopisu Tatry, občas do Zamagurských a pravidelne do Vydrníckych novín. Najnovšie je pravidelným prispievateľom aj do občasníka Starovešťan.

Trinástej knihe v poradí, ktorou je Hora javorová, predchádzali knihy: Srdce gorala, Dedinka v údolí jazera, Zamagurie, láska moja, Pohladenie, Spievajúce srdce, Nebeský rozhlas vysiela, Guraľu, tu je švjat tvuj, Udupaná hranica, Zamagurské nebo, Šepkanie srdca, Brázda, Deti. Po gratuláciách úvodnú báseň zarecitoval Mgr. Martin Jurči, kaplán zo Štrby. Potom sa oslávencovi a ostatným prítomným prihovoril starosta obce Spišské Hanušovce Ing. Jozef Dudžák. Ako sám povedal, necíti sa byť kompetentným posudzovať tvorbu Milana Budzáka z odbornej stránky, citoval preto prof. MUDr. Karola Kapellera, DrSc., ktorý  sa ku knihe vyjadril takto: „Básnik, prozaik, Ing. Milan Budzák aj napriek zdravotným ťažkostiam odovzdáva obdiv, lásku svojim rodákom. Odovzdáva sa svojmu ľudu v prózach, vo voľných veršoch tak, ako v mnohých predchádzajúcich dielach, tak to robí aj v tejto zbierke. Dojímavo píše o láske k Bohu, o láske  k svojmu severoslovenskému, hornatému, tatranskému kraju. Píše o láske už skôr narodeným dušiam, aby im prinášal úsmev, zdvíhal ich dôstojnosť, a tak dal im sily nádeje, uvoľniť radosť z bytia. Potrebuje sa vyznať, preto musí písať. Miluje, a preto neustále tvorí. Sme radi, že ho máme. Najviac sa mi na jeho tvorbe páči jeho dobromyseľnosť a ušľachtilosť jeho myšlienok, bohatá, územčistá obrazotvornosť. Ďalej pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. Jeho tvorba, to je vlastenecká hymna na rodný kraj a jeho ľud. Nezabúda zabočiť, aby nás  rozveselil fejtónmi o huncútstvach doby, ktorú prežil a prežíva. Potrebuje sa vyznať z lásky. Potrebuje zo seba do sveta vypustiť veľkú, celoživotnú oddanosť k zamagurskému kraju, jeho ľudu aj blízkym Slovákom v Poľsku, čo sa ráno neprebudia na Slovensku. Je vlastenec. Píše aj tým rodným – ako sú ďaleko a ako radi by na chvíľočku prišli sa pozrieť tam, kde je ich domov, kde je ich kolíska. Nezištne, ako drozdík teší aj povzbudzuje. Povzbudzuje svojráznymi tónmi rodného myslenia, na rozsiahlej ploche tvorby, s tŕnistou hĺbkou citu, pre rozvoj ďalších nádejí, na svetlejšie dni svojho milovaného ľudu. Pripomína, že sme deti modrej planéty. Patrí mu uznanie, patrí mu naša úcta.“

Ďalším, kto sa autorovi prihovoril, bol profesor Sliezskej univerzity v Katoviciach Jozef Čongva, ktorý ako predseda Spolku Slovákov v Poľsku priniesol pozdrav od Slovákov žijúcich na Zamagurí, avšak za severnou hranicou dnešnej Slovenskej republiky. Tvorba Milana Budzáka v ňom podnietila úvahy o vlasti – veľkej i malej. „Veľkou vlasťou je štát, v ktorom žijeme, s ktorým sa stotožňujeme – pre autora Slovensko. Každý však ešte má aj svoju malú vlasť, ktorú Nemci nazývajú Vaterlandom, teda otčinou. Je ňou cintorín, kde ležia naši predkovia, nositelia istých hodnôt, ktoré by sme mali pestovať a rozvíjať. Je ňou rodný dom, kde sme vyrástli a duchovne sa rozvinuli. Je ňou otcova roľa, ktorá nám dávala obživu a učila nás spätosti s prírodou. Pre autora je malou vlasťou jeho rodné Zamagurie, jeho rodná obec Jezersko. Tejto svojej malej vlasti vzdáva hold v každej svojej básni, v každom svojom príbehu.“ V závere svojho príhovoru prof. Čongva pogratuloval autorovi k jeho novej publikácii, ako aj k prijatiu do Spolku slovenských spisovateľov.

Kniha bola do života uvedená javorovými listami a má už svojich prvých čitateľov aj prvé pozitívne ohlasy.

Za finančnú podporu na jej vydanie ďakuje autor obecným úradom: Červený Kláštor, Spišské Hanušovce, Vydrník, mestám: Spišská Stará Ves a Spišská Belá, firme Autonova Poprad, MUDr. Ingrid Gurníkovej.

Autor si veľmi váži spoluprácu s Vydavateľstvom Spolku Slovákov v Poľsku, kde kniha uzrela svetlo sveta, hlavne s manželmi Molitorisovcami a grafikom Andrzejom Błaszczykom.

Želáme knihe, nech je obľúbenou a inšpirujúcou, autorovi želáme veľa síl a tvorivých nápadov, nech sa  stretneme pri jeho ďalšom jubileu s jeho ďalšou knihou.

Autor: Anna Kromková

foto Vojtech Rušin